.hranice.liptova.
Hranice Liptovskej stolice sa po stáročia v podstate nemenili, pretože ich tvorilo výrazné prirodzené ohraničenie hrebeňmi okolitých pohorí. Súčasná administratívna hranica Liptova nie je úplne totožná s hranicou historickou.

.príroda.liptova.
Na relatívne malom území nájdeme atraktivity, rarity, zaujímavosti vo všetkých zložkách prírody. Pestrý geologický podklad rozrôznil charakter krajiny. Odolné žuly a kryštalické bridlice, vplyvom podnebia výraznejšie podliehajúce vápence a dolomity, flyšové horniny to sú len základné zložky podkladu, ktoré sa dajú vyčítať z geologickej mapy Liptova. V minulosti sa na viacerých miestach dolovalo zlato, striebro, železná ruda, antimón. Tektonické pohyby spôsobili vznik zlomov, ktorými sa z hlbín zeme dostávajú na povrch o minerálne látky obohatené vody, často i termálne. Na viaceré vývery sa viažu zaujímané travertínové formy. Geologický podklad bol vplyvom prírodných síl modelovaný a opracovávaný, čím vznikol zaujímaný reliéf. Rieky rozrezávali masívy horstiev a vytvárali riečne doliny a tiesňavy, v ľadových dobách ľadovce obrusovali odolné tatranské žuly vytvoriac skalné štíty, veže a bralá. Na bohatý výskyt vápencov a dolomitov sa viažu krasové formy, ktoré sú tu natoľko bohaté, že dostali i špecifické pomenovanie Liptovský kras. Klimaticky sa oblasť radí do mierne chladnej až chladnej kotlinovej a studenej až veľmi studenej horskej klímy, s priemernými točnými teplotami 5-6 °C v najnižších polohách, ktoré smerom do pohorí klesajú až na 0 °C (priemerné teploty v januári sú -3 až -6 °C v kotline a -7 až -11 °C na najvyšších vrcholoch, priemerná teplota v júli sa pohybuje v rozmedzí 4-16 °C). Ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 600-900 mm v kotline a 1200-2000 mm v pohoriach.
Vodstvo Liptova vyniká najmä bohatosťou prameňov, mnohých minerálnych, z ktorých pramene v Liptovskom Jáne sú dokonca najväčším zdrojom minerálnej vody na Slovensku. Rieky, ktoré tu pramenia, odvodňuje naša najdlhšia rieka Váh, ktorá vzniká sútokom Bieleho a Čierneho Váhu pri Kráľovej Lehote a Liptovom preteká v dĺžke zhruba 80 km. Jeho najvýznamnejší prítok Belá je považovaný za jednu z našich najčistejších riek. Jazerá, ktorých je tu nemnoho, zostali po činnosti ľadovca ako horské plesá. Najväčším z nich a na Slovensku vari najznámejším je Štrbské pleso. V pôdnom kryte v kotlinách prevládajú hnedozeme, v pohoriach hnedé lesné pôdy a rendziny. Charakter krajiny výrazne dotvára druhové bohatstvo rastlinstva. Oblasť patrí k najzalesnenejším na Slovensku. Najnižšie položené územie je zväčša využívané na poľnohospodárske účely (pestovanie zemiakov, obilnín, krmovín a pod., menej na pasienky a lúky), horské partie sú bohato pokryté najmä ihličnatými smrekovými lesmi, pôvodné bukové lesy nižších horských polôh sa zachovali len ojedinele. V najvyšších polohách smrečiny prechádzajú do pásma kosodrevín a pásma hoľ. V bylinnom kryte sú nezriedkavými vzácne druhy, ktorých bohatosť a pestrosť sa zvyšuje najmä na území s vápencovým podkladom. Mnohé lokality sú považované za prírodné botanické záhrady (vrcholová bašta Veľkého Choča). K najcharakteristickejším patria - z jarných druhov: poniklec slovenský, prvosienka holá, horcokvet Clusiov, unikátna je tmavozamatová tzv. fialka chočská, - z letných druhov: ľalia zlatohlavá, astra alpínska, plesnivec alpínsky, prísne na vápence viazané vstavače, žltohlavy, na skalách lomikamene a vysoko v horách soldanelka karpatská, - začiatkom jesene rozkvitnú: cyklámen európsky a najtypickejší jesenný kvet jesienka.
Živočíšstvo, ktoré sa viaže k typom krajiny je druhovo i početne bohaté. V najvyšších polohách Tatier a čiastočne i Nízkych Tatier patria k najznámejším svišť, kamzík, hraboš tatranský, z vtákov ľabtuška vrchovská, vrchárka červenkastá, murárik skalný, ojedinele i orol skalný. Pásmo lesov je živočíšnymi druhmi v jednotlivých horstvách vcelku rovnomerne zastúpené či už z oblasti hmyzu (fuzáče, nosatce, lykožrúty), z motýľov vzácny jasoň červenooký, z rýb (pstruh potočný, lipeň, hlavátka), z plazov a obojživelníkov (zmija, ropuchy, jašterice), z vtákov (hlucháň, tetrov, jastrab, sokol, žlna, krivonos, sýkorka), z cicavcov (veverica, jazvec, kuna, líška, diviak, jeleň) a z väčších mäsožravcov (rys, mačka divá, vlk, medveď). Celková pestrosť prírody a krajiny Liptova bola dôvodom na zriadenie množstva chránených území a dokonca dvoch národných parkov (TANAP a NAPANT).
Liptov, ktorého centrálnu časí tvorí Podtatranská (tu jej časť Liptovská) kotlina je často opisovaný ako malebná horská kotlina. Scenériu prírody dotvoril človek vybudovaním vodného diela Liptovská Mara, ktoré sa stalo jej neodmysliteľnou súčasťou. Obklopená je našimi najvyššími a najatraktívnejšími pohoriami.
Tatry sú považované za prírodný skvost aj z medzinárodného hľadiska. Vysokohorské javy, najmä ľadovcového pôvodu sa skoncentrovali na pomerne malom území, takže sa považujú za akýsi model vysokého pohoria. Na ich území bol v roku 1948 zriadený prvý národný park (TANAP) na území Slovenska. Sú naším najvyšším a najatraktívnejším pohoním. Delia sa na Západné a Východné Tatry. Z Východných Tatier patrí k Liptovu západná časí Vysokých Tatier po Mlynickú dolinu.
Nízke Tatry s maximálnou výškou 2043 m n. m. (Ďumbier) sú naším druhým najvyšším pohorím. Charakteristický je široký vrcholový chrbát v hôľnom stupni. Patria k najrozľahlejším pohoriam Slovenska. Sedlom Čertovica sú výrazne rozdelené na dve častí. Vyššiu ďumbiersku a kráľovohoľskú na východe. Na jej území bol v roku 1978 vyhlásený národný park (NAPANT).
Veľká Fatra je typické príkrovové pohorie, kde na žulové jadro holi nasúvané príkrovy najmä z vápencov a slieňov. Príkrovová troska chočského príkrovu - Čierny kameň sa označuje z geologického a vegetačného hľadiska za perlu Slovenska. Zaujímavý reliéf s rôznorodými formami a bohatým rastlinným krytom bol dôvodom k vyhláseniu chránenej krajinnej oblasti. Svojimi celkovými rozmermi (606 km2) je zo všetkých na Slovensku najväčšia.
Chočské vrchy tvoria akési zoskupenie samostatných masívov a jednotlivých vrchov, ktorým jednoliatejší ráz vtláča spoločné horninové zloženie z druhohorných vápencov a dolomitov. Tieto boli intenzívne vrásnené, čím bol vytvorený ostro rezaný reliéf s divokými bralnými partiami. Najvyšším vrchom je svojrázny Veľký Choč (1611 m n. m.), ktorý tvorí výraznú dominantu dolného Liptova.

.história.a.kultúrne.pamätihodnosti.
V Liptovskej kotline sa sústreďovalo osídlenie už od praveku. Dokladom toho sú archeologické nálezy neolitického pôvodu (spred 6000 rokov). Významnejšie osídlenie pochádza z mladšej doby bronzovej (1000 rokov pred Kristom), z ktorej k najvzácnejším nálezom patria bronzové meče tzv. liptovského typu z Komjatnej, Martinčeka a Sliačov, depoty bronzových predmetov a jednotlivé nálezy z Liptovského Mikuláša-Ondrašovej, Lúčok, Bešeňovej, Malatín a iných lokalít. Vykopávky hradísk najmä na okolí Ružomberka (Mních), Lipt. Jána (na Hrádku) pochádzajú zo staršej doby železnej. Dôležitú kapitolu histórie Liptova tvorili Kelti, po ktorých bola odkrytá druidská svätyňa s obetiskom v lokalite Havránok. Z obdobia na prelome nášho letopočtu je známa púchovská kultúra, v ktorej cítiť keltský, ale i rímsky vplyv a má špecifické črty, tu veľmi dobre rozvinuté. Nálezy zjavne slovanského typu pochádzajú z čias rozkvetu Svätoplukovej ríše v 9. storočí. Predpokladá sa, že sformovanie Liptova ako regiónu spadá do obdobia 11. storočia.
Významnejší rozvoj územia nastal až po 12. storočí, keď sa stalo súčasťou Uhorska. V tých časoch náš ľud žil v rodoch, hospodáril v občinách a živil sa najmä poľnohospodárstvom, chovom statku a rybolovom. Rozvoj hospodárskeho a duchovného života sa odzrkadlil i vo výstavbe skromných ranogotických kamenných kostolíkov (Martinček, Ludrová, Liptovská Teplá, Liptovský Michal, Liptovský Mikuláš, Liptovská Anna, Trstené, Smrečany, Dúbrava, Partizánska Ľupča), pochádzajúcich z druhej tretiny 13. storočia.
Prvý písomný doklad o Liptove pochádza z roku 1230 a je ním listina kráľa Ondreja II. Centrami moci holi hrady. Hrad Liptov (Veľký hrad liptovský), prvýkrát písomne doložený v roku 1262, bol sídlom zástupcov kráľovskej moci - županov, spravujúcich územie celého Liptova. Priame hospodárske zázemie hradu tvorili obce stredného a horného Liptova. V 14. storočí vznikli dva hrady slúžiace na zabezpečenie územia Liptova z východu a západu, malý hrad v Liptovskom Hrádku a hradné panstvo Likava, strážiace dôležitú krajinskú cestu do Poľska. Dnes sú všetky tri hrady v ruinách. 13. storočie je v Liptove spojené s rozvojom baníctva. Nálezy zlata a striebra sem prilákali nemeckých kolonistov. K najstarším baníckym osadám patrili Partizánska (predtým Nemecká) Ľupča, Boca a Hybe, ktoré dostali v tomto období i mestské výsady. Právo ťažby získal i Ružomberok, disponujúci mestskými výsadami od r. 1318. Situácia v ťažbe sa však onedlho ukázala menej priaznivá ako sa očakávalo, čo ovplyvnilo spočiatku sľubný rozvoj miest.
Výraznejší rozvoj remesiel a obchodu nastáva za panovania kráľa Mateja Korvína koncom 15. storočia V tomto období holi postavené, či vyzdobené mnohé kostoly v neskorogotickom slohu (napr. františkánsky kláštor v Okoličnom a viaceré tabuľové oltáre). Do tohoto obdobia spadá i valaská pastierska kolonizácia, ktorá výrazne ovplyvnila kolorit a zvykoslovie liptovského Pudu. Hospodársky sa tak začali využívať odľahlejšie horské častí. Liptov výrazným spôsobom zasiahlo husitské a neskoršie reformačné hnutie, čoho dokladom sú evanjelické kostoly, z ktorých najväčší je artikulárny kostol z Paludze. Rekatolizácia mala úspech najmä v dolnom Liptove. Zložité konfesionálne vzťahy zanechali stopy na rozrôznení spoločnosti a odzrkadlili sa v umocnení kultúrnych a sociálnych rozdielov medzi horným a dolným Liptovom.
16. a 17. storočie je obdobím bojov o uhorský trón a protihabsburských povstaní, čo malo neblahý vplyv na život liptovského Pudu. Povstalecké vojská Imricha Tőkőlyho i Františka Rákociho 11. (zač. 18. storočia), ako i cisárske vojská drancovali a pálili mestečká i dediny, čo vyvolávalo odpor až odboj ubiedených vrstiev. S týmto obdobím je spojená legendárna postava zbojníka Juraja Jánošíka. V Palúdzke, dnes mestskej časti Liptovského Mikuláša, bol väznený a Liptovský Mikuláš bol miestom jeho popravy v roku 1713, kde bol obesený za rebro na hák.
Z 18. storočia sa zachovali najmä barokové prestavby a výzdoby kostolov a zemianskych kaštieľov, ktoré dotvorili ich siluety. Obľúbenými boli najmä charakteristické baňaté veže. Bohatá bola výzdoba interiérov s nástennými maľbami a prekrásnymi oltármi. Prelom 18. a 19. storočia je spojený so zakladaním manufaktúr a rozvojom drevárskej, čiastočne i železiarskej výroby. 0 význame lesného hospodárstva svedčí zriadenie lesného úradu a lesnej školy v Liptovskom Hrádku r.1796, prvej tohto druhu v Uhorsku. V polovici 19. storočia sa Liptov stáva strediskom zápasu národných buditeľov za práva Slovákov. 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši vyhlásili prvý slovenský politický program - Žiadosti slovenského národa. Vznikol tu významný kultúrny spolok Tatrín. Liptovské nárečie sa stalo pre Štúra základom pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny.
Koncom 19. storočia sa buduje priemysel - drevársky v Liptovskom Hrádku, kožiarsky v Liptovskom Mikuláši a v Ružomberku celulózky a papierne a tiež veľký bavlnársky kombinát. Rozvoju priemyslu pomohlo najmä vybudovanie železnice z Bohumína do Košíc v rokoch 1869-1872. Začiatok 20. storočia je poznamenaný tragickými černovskými udalosťami (rok 1907) - streľba do Černovčanov, ktorí žiadali, aby ich kostol vysvätil ich rodák, farár Andrej Hlinka. Znamenali však i signál Európe o skutočnom postavení Slovákov v Uhorsku. Andrej Hlinka, katolícky duchovný a politik, významný národný dejateľ sa stal neodmysliteľnou postavou boja Slovákov za svojbytnosť a národné práva. Jeho život i skon je spojený najmä s Ružomberkom. Do histórie Liptova sa zapísali urputné boje počas Slovenského národného povstania a partizánske boje, najmä v oblasti Nízkych Tatier (1944 - 1945), na pamäť ktorých je tu viacero pamätníkov. Dnešná tvár Liptova je poznačená i obdobím socialistickej výstavby, keď dominovala účelnosť nad estetickými kritériami, takže mnohé stavby tohoto obdobia sú často pomerne necitlivo vtesnané do prostredia, ktorému by svedčala tradičnejšia architektúra.
Známe a zaužívané je delenie Liptova na dolný a horný, ktoré má dávne historické korene v rozdelení Liptova na štyri slúžnovské okresy, ako i ešte staršie delenie panstiev troch liptovských hradov, podľa ktorého sa niekedy vymedzuje i stredný Liptov. Hranice nie sú pevne stanovené a najčastejšie sa vymedzujú tak, že dolný Liptov je územie po Liptovskú Maru na pravom a Liptovský Michal na ľavom brehu Váhu, horný Liptov začína od Liptovského Mikuláša.

.folklór.
Liptov je známy svojím svojráznym a neopakovateľným folklórom. Je zrkadlom života ľudu, jeho radostí, nádejí, ale i súžení a horkostí. Je z neho čitateľná história Liptova z pohľadu prostého človeka, ktorého každodennosť napĺňala práca. Prevažná časť obyvateľstva sa venovala roľníčeniu. Pestovali sa tu najmä obilniny, zemiaky, konope a ľan. Valaskou kolonizáciou (koncom 15. storočia) sa rozšíril chov oviec a liptovskí valasi mali dobrý chýr i mimo stolice. Salašníctvo, výrobky z ovčieho mlieka, umelecký a výtvarný prejav pastierov výrazne ovplyvnil ľudovú kultúru regiónu. Liptovská bryndza bola už za Uhorska vyhľadávaným vývozným artiklom. Ďalšími častými spôsobmi obživy holi drevárstvo, pltníctvo, stavebníctvo. Z hornoliptovských tzv. murárskych obcí (Hybe, Vavrišovo, Pribylina, Jamník, Liptovský Peter, Liptovská Kokava, Dovalovo, Podtureň, Uhorská Ves, Liptovský Ján, Závažná Poruba, Ploštín, Iľanovo, Konská, Jakubovany, Liptovský Ondrej, Okoličné, Bobrovec, Vrbica, Svätý Kríž) sa mnohí murári podieľali na výstavbe Budapešti. Súbory tradičných múraných domov možno vidieť v Hybe. Z remesiel sa rozvinuli najmä tie, ktoré sa viazali s tradičnými surovinami (súkeníctvo, garbiarstvo, čižmárstvo, remenárstvo, kolárstvo, kováčstvo, mlynárstvo, neskôr i farbiarstvo a papierníctvo).
Feudálny útlak (15.-18. storočie), vyústil do špecifickej formy odboja, zbojníctva. Legendou sa stal zbojník Juraj Jánošík a v ľudovej kultúre je jeho postava a zbojníctvo vôbec častým motívom piesní, povestí i výtvarného prejavu. Tradičným materiálom na výrobu obydlí tu bolo drevo. Dodnes sa ojedinele zachovali drevenice, ktoré od 19. storočia postupne ustupovali murovaným domom. Najzachovalejší komplex drevených stavieb sa nachádza v osade Vlkolínec. Mnohé zaniklo pri výstavbe vodného diela Liptovská Mara, no mnohé sa uchovalo, najmä zriadením skanzenu v Pribyline. V Liptove sa ešte možno stretnúť so živými tradíciami vo viacerých obciach, najmä pri významnejších príležitostiach, ako sú fašiangy, veľkonočná kúpačka, sadenie májov a tam, kde sa tradície udržujú i prostredníctvom organizovaných skupín, sú to ich vystúpenia spojené so spevmi, tancami i pripomienkami dávnych zvykov. Nájde sa tu i viacero zručných výrobcovi tradičných ľudových predmetov ako sú pastierske zvonce, črpáky, valašky, hudobné nástroje, súčasti odevov. S krojom sa môžeme ojedinele stretnúť najmä u staršieho obyvateľstva a počas slávnostnejších príležitostí.
S ľudovou tradíciou súvisia i viaceré špeciálne jedlá tohoto kraja. Pretože neoplýval úrodnými pôdami, hlavnými plodinami holi zemiaky, obilniny, kapusta. No i z týchto jednoduchých produktov dokázali zručné ruky gazdiniek vyčariť neopakovateľné jedlá. Najznámejšie sú snáď bryndzové halušky, liptovské pirohy plnené bryndzou, kulaša - zemiaková kaša poliata škvarkovým omastkom, zamrvenka - zeleninová polievka s divými druhmi zeleniny (žihľava, šťaveľ), chudobnica, zemiaková baba, v čase zabíjačiek špeciálne liptovské jaternice zvané droby, ako i mnoho ďalších špecialít, typických pre každú jednotlivú obec.